Vedieť nie je to isté ako cítiť / ...alebo pravda o skutočnom sebavedomí

24.10.2020

Tento článok venujem dievčatám a ženám, ktoré aj napriek tomu, že sa snažia budovať svoje sebavedomie cez svoj výzor, cvičenie, koníčky, vzťahy, úspechy v škole, v práci, tak aj tak cítia, že niekde vnútri, hlboko to skutočné sebavedomie nikdy nevyrástlo do podoby silnej a nezlomnej stredovej osi, o ktorú sa dá oprieť v každej životnej situácii. Otázka teda stojí tak, AKO si vybudovať level sebavedomia, ktoré nebude závislé na vonkajších vplyvoch, na tom, ako práve vyzeráme, či sme vo vzťahu alebo zadané, aká je naša pozícia v práci...

SEBAVEDOMIE JE AKO LASAGNE

VONKAJŠIA VRSTVA

Je tvorená tým, ako nás vníma okolie. Čo si o mne myslia kolegovia, kamaráti, cudzí ľudia na sociálnych sieťach.... Pre citlivých ľudí s naštrbeným vnímaním vlastnej hodnoty je už táto prvá vrstva tak nepevná, že zraňujúce názory okolia cez ňu prejdú ako horúci nôž cez maslo a narušia aj tú hlbokú podstatu. My ženy sa od názorov okolia oprosťujeme ťažšie, pripúšťame si k telu zbytočný negativizmus a nasávame ako špongie, namiesto toho, aby sme v niektorých situáciách boli ako teflón a nechali to všetko po sebe len skĺznuť.

STREDNÁ VRSTVA

V nej je všetko, čo robíme pre budovanie sebavedomia a aby sme sa cítili sa dobre. Je to náš životný štýl, práca, hobby, vzťahy, získavanie nových zručností, učenie sa. Túto vrstvu máme najviac v rukách a vedomie ju vieme posilniť. Silnou vôľou sa vieme donútiť cvičiť, lepšie jesť, naučiť sa za rok po španielsky, odhodlať sa zmeniť prácu a podobne.

HLBOKÁ VRSTVA

Toto je vrstva, v ktorej leží podstata skutočného sebavedomia. Toto sebavedomie nám síce nedokáže zo života úplne vymazať prehry, smútok a bolesť, ale dokáže nás v akýchkoľvek krízových stavoch zachytiť ako záchranná sieť a nedovolí nekontrolovateľne padať až na dno. Budovanie samotnej podstaty sebavedomia však nie je LOGICKÝ, ale EMOČNÝ proces. Je to niečo podobné ako ukazovať ľuďom nepriestrelné dôkazy o tom, že fajčením si skracujú život a oni stále fajčia, aj keď to vedia.

Jednoducho logickým porozumením sa nedá v našich životoch vyriešiť všetko. A práve cez emócie sa dostávame ku koreňu veci. Môžete mať zmáknuté prvé dve vrstvy, môžete skrz racionálne uvažovanie a logiku VEDIEŤ, že Vaša hodnota predsa nezávisí od toho, čo si myslí suseda a že ste určite dosť dobrá, keď si urobíte dlhý zoznam toho, čo zvládate a čo ste už v živote dosiahli. A aj tak budete o sebe stále pochybovať a cítiť sa neistá.

VEDIEŤ NIE JE TO ISTÉ AKO CÍTIŤ

Osamostatnila som sa od rodičov v 20 rokoch, ako 26 ročná som riadila ľudské zdroje v organizácii, kde bolo 1000 ľudí, vybudovala zo stavby domov, porodila tri krásne zdravé deti, v 40 rokoch vážim toľko, čo na strednej a na bruchu mám tehličky, dokázala som sa vymaniť z dlhoročného toxického vzťahu, začať v 38 rokoch úplne od znova, prešla som sama karavanom s tromi deťmi Taliansko, viem vŕtať s príklepovou vŕtačkou, odvzdušňovať radiátory atď, atď.... Ale nič z toho vlastne akoby vôbec nebolo podstatné. VEDELA som, ale NECÍTILA.

Ak máte narušené sebavedomie v jeho najhlbšej vrstve, nepomôže žiadny článok v ženskom časopise, nový chlap, jóga, dieťa, peniaze ani zhodené kilá. Jediná pravdivá cesta k sebaláske, sebaprijatiu a sebavedomiu vedie cez terapiu, ktorá môže odhaliť príčiny, prečo napriek všetkému dobrému Vás blokuje nejaké ALE a následne odblokuje správne pocity.

PRVÝ KROK - NEBUĎ NA SEBA TAKÁ PRÍSNA

Sme nedočkaví a náš svet ponúka kopu instantných riešení, zleniveli sme, všetko chceme ihneď a nechce sa nám v sebe vŕtať a na sebe makať. Ja viem, ja viem.

Rozumiem, že ten záver nie je presne to, čo by sme radi počuli a že chceme dostať do ruky aspoň niečo hmatateľné, čo sa dá začať používať už dnes. Skús teda od dnešného dňa aplikovať do života jedno nové pravidlo: "Nebuď na seba taká prísna. Odpúšťaj si. Maj pre svoje zlyhania pochopenie."

Začni sa k sebe samej správať ako k svojmu dieťaťu, tak ako k milovanej osobe a pozri sa na seba ako na malé dievčatko, ktorým si bola kedysi. Všetci robíme chyby a všetci zlyhávame. Ale naozaj sa za to nemusíme hanbiť ani nenávidieť. Je to ľudské. A aj zajtra je deň. Skúsime to znova, lepšie.

Toto je ten PRVÝ KROK na ceste CÍTIŤ sa seba vedomá a seba milovaná.