Sila zraniteľnosti

Život je boj. Nič nie je zadarmo. Pripravuj sa, uč, sleduj súperov, analyzuj, zapisuj a pamätaj. Trénuj, makaj, zrýchli. Uhýbaj. Taktika a stratégia, nespúšťaj cieľ z hľadáčika. Zatni zuby. Usmievaj sa. Nikdy neukazuj svoje slabé miesta. Poker face. Široké lakte. Pamätaj, že úspech nie je pre všetkých! Nevzdávaj sa a nekňuč.

Takto nejako vyzerá u mnohých cesta za životnými cieľmi. A ono to to funguje. Šplháme sa za úspechmi a dávame si záležať, ako pri tom vyzeráme. Vládnuť džungli predsa nemôže slabý jedinec. Opomíname však popri tom jednu dôležitú vec.

Že tvrdá drina, ktorá nám prináša výsledky v športe, vypočítavosť potrebná pre kariérny trojskok, naše plexisklové hradby pomocou ktorých udržujeme bezpečný odstup, stupne víťazov, čo budujú rešpekt a všetky tie farebné a správne ohnuté sklíčka, cez ktoré dovolíme svetu, aby nás videl v tom najlepšom svetle, to všetko, síce tak ťažko vydreté, sa stáva v túžbe po skutočnej láske len nepotrebným zlozvykom.

Každý z nás túži po skutočnej láske a dotyku duše. Tak sme vo svojej podstate naprogramovaní. A ani peniaze, sláva, kariéra a obdiv miliónov nám na to nedajú zabudnúť.

KÝM PRÍDE LÁSKA

Vtedy, na začiatku, keď potrebujem, aby si ma zbadal, musím zasvietiť, musím sa odhodlať, ukázať silu, nebojácnosť a dôvtip. Flirtovanie a úvodné fázy vzťahov sú taktické hry na schovávačku, preťahovanie sa lanom, obaja šuchoríme pávími chvostami a vyvolávame ilúziu. Nemá to ďaleko od biznisu. Má dať, dal. To všetko je v najlepšom poriadku. Tak to má byť a má to svoj význam.

No to ešte nie je láska. To je len skvele strávený čas, zábava a strašne príjemná masáž ega. Veľa, preveľa vzťahov nedokáže prekročiť tieň tohto konceptu. Hovoria, že milujú, no v skutočnosti je tam viac strachu ako lásky. Nevidím skrz Tvoje brnenie a bojím sa, či ku mne cítiš to, po čom túžim. A keďže to nevidím, tak radšej ostanem v bezpečí vlastného zákopu aj ja.

Narastá v nás vnútorné pnutie a agresia, každý si hájime to svoje teritórium, nikto nechce ukázať Achillovu pätu a celé to funguje na báze "kto z koho". Smutná pravda je však tá, že nakoniec nikto z nikoho.

Všetci chceme byť prijatí a milovaní takí, akí sme, no len málo z nás nájde odvahu sa tak aj ukázať. Odlepiť umelé mihalnice, vyzuť opätky, vypnúť filtre, priznať sa k chybám, ukázať vlastnú slabosť, neistotu a strach. Prestať sa tváriť tak strašne nad vecou, aj keď to bolí. Plakať.

JE IBA JEDNA CESTA

Ja viem, že je to risky business. Obnažiť sa pred ním do naha a ukázať mu, kto NAOZAJ som. Ja viem, že toto nie je tá sexy časť. Pamätám si, že to naposledy nedopadlo dobre. Viem, že ho to môže vydesiť, odstrašiť či znechutiť. A áno, možno tu potom neostane. Je dosť možné, že budeš zas sama. Ale ten, ktorý zostane, zostane so skutočnou Tebou, nie s Tvojim umelým avatarom.

Dokonalosť sa nedá milovať. Dá sa iba z diaľky obdivovať. No žiadny človek nie je dokonalý. Proti dokonalo tváriacemu sa partnerovi tak nebudem nikdy dosť dobrá. Budem pred ním stáť vždy trochu zahanbená, zavretá a ustráchaná.

Pravá a hlboká láska sa vo mne zapína, až keď mi dovolíš vidieť všetky vlastné zlyhania a rany, v odraze ktorých sa nemusím viac hanbiť za svoje vlastné.

Matky s deťmi na rukách, čo povstali proti vojakom, ženy bez vlasov, čo jedného dňa tú parochňu odložia, muži, čo neodvrátia tvár, keď im po líci steká slza.... Naša zraniteľnosť má neuveriteľnú moc. Musíme sa tomu paradoxu len naučiť znova veriť.

Buďte teda odvážne a nebojte sa svoju zraniteľnosť pred tými, čo za to stoja ukázať.