O tom, ako si likvidujeme vzťahy

13.12.2020

Dnes krátke pojednanie o tom, ako nás nezvládanie sklamania, nenaplnenia a hnevu emočne vzďaľuje od partnera, vzďaľuje od toho, čo chceme, uberá na sile a ničí celý vzťah. Vyskratované poistky sme už vo vzťahu zažili dozaista všetky, bez toho to ani nejde, skôr sa tu budem snažiť o uvedomenie a následné zbavenie sa zlozvyku neustále toho druhého negatívne komentovať.

Budem písať veľa v prvej osobe, pretože sa mi to v mojich vzťahoch tiež stalo a tiež preto, že nechcem navodiť dojem, že sa tu hráme na lepšie a horšie ženy. Niektoré sme proste len dospeli časom, štúdiom a skúsenosťami do uvedomelejšieho štádia.

Komentujem všetko, čo zas robí zle, upozorňujem, pripomínam, opravujem ho, hádžem medzi nás sarkastické poznámky, veľavravne dvíham obočie, gúľam očami, teatrálne búcham vecami, aj chodiť začnem inak, potom som už ticho a keď ho nadvihne a ide mi konečne pomôcť, tak tú pomoc pasívne agresívnym spôsobom odmietnem a je zo mňa obeť so slzami v očiach.

Teší ma, to som ja JAŠTERKA HAŠTERKA!

Kým sa pohneme ďalej, jedna dôležitá poznámka. Toto všetko platí aj naopak, existujú aj chlapi, ktorí s týmto správaním majú problém a dynamika príčin, priebehu a dôsledkov bude veľmi podobná. Takže to pokojne berte ako zas jeden z unisex článkov, aj keď je o ženách.

ČO SA DEJE U PARTNERA, KEĎ SA TAKTO OPAKOVANE SPRÁVAM?

Cíti sa neschopný, akoby nedokázal urobiť nič správne k mojej spokojnosti.

Cíti sa ponížený.

Cíti sa vzdialený a nepochopený.

Cíti sa nerešpektovaný, neakceptovaný.

Cíti, že nemôže byť sám sebou.

Hľadá únik, pokoj a prijatie mimo nášho vzťahu.

Rezignuje aj na dobré veci, ktoré pre mňa robil.

REAKCIA VERZUS REFLEXIA

Naše správanie opísané v úvode článku je REAKČNÉ a v drvivej väčšine prípadov NEREFLEKTUJE skutočný stav. Valcujú nás emócie, zas a znova je tu tá nám dobre známa situácia a my máme potrebu vypustiť paru. A nie len, že máme potrebu, my sme presvedčené, že to je spravodlivé a že si to ten druhý absolútne zaslúži. A preto nestrávime premýšľaním ani sekundu a už to ide na plné bomby!

Naopak, ak by sme sa správali viac REFLEXÍVNE a situáciu chceli zrkadliť objektívnejšie, vzali by sme si čas a odstup, nechali emócie vychladnúť, vzdialili sa od ohniska konfliktu, utriedili si to v hlave, možno skonzultovali situáciu s niekým zvonku a až následne by sme prehovorili k partnerovi. A my takto často aj postupujeme. V práci, v škole, medzi kamarátmi... Tam to dokážeme, lebo sa nás správanie týchto ľudí nikdy nedotkne tak hlboko a nikdy tak nebolí ako od milovanej osoby.

PREČO TO ROBÍME?

Som presvedčená, že ak chcem niečo zmeniť, najprv si to musím uvedomiť a pochopiť do detailov a hlbšie, prečo sa to deje. Tak poďme na to.

Kritika vždy sedí na vrchole hory poskladanej zo sklamaní, nenaplnených potrieb a túžob. A za kritikou je vlastne vždy schované prianie.

Vychádzajme z toho, že náš partner robí opakovanie niečo, čo sa nám nepáči, čo nás zraňuje, čomu nerozumieme, čo by sme my jemu nikdy neurobili atď, atď....  V týchto situáciách máme na výber dve reakcie:

A) HNEV

B) ZRANITEĽNOSŤ

A prečo si teda vyberáme prvú možnosť oveľa častejšie? Nuž, nie je to ani moc komplikované.

Je pre nás jednoducho oveľa bezpečnejšie, ostať za barikádou a spoza nej páliť výčitky, trúsiť poznámky a kričať ako sa pred partnerom, ktorý mi ubližuje obnažiť, zahodiť zbrane a rozprávať o tom, ako sa skutočne cítim a k už existujúcej bolesti, ktorú prežívam tak pridať ešte aj riziko, že bude moje odhalené srdce ignorované a nepochopené.

Pýtaš sa, prečo je napriek tomu všetkému možnosť B) lepšia voľba? Jednoducho preto, že so sebou prináša oveľa vyššiu pravdepodobnosť, že dosiahneš, po čom túžiš a uvidíš na druhej strane zmenu.

OD TEÓRIE K PRAXI


Uvediem príklady konkrétnych reakcií riešených najprv reaktívne, popudlivo a s hnevom a potom využitím zraniteľnosti. Samé si odpovedzte, kde cítite, že bude partner viac počúvať a snažiť sa niečo zmeniť.

A) Martin je s Renčou v kine aspoň dva krát za mesiac alebo chodia do divadla, na koncerty... A ty ma NIKDY nikam nepozveš!

B) Vieš, čo mi chýba? Naše spoločné chodenie do kina. Vždy som to mala strašne rada.

A) Prečo som tu jediná, kto VŽDY umýva riad? Aspoň do kuchyne, keby si to doniesol! Ale to chcem asi veľa!

B) Mám za sebou skutočne ťažký deň, veľmi by som ocenila, ak by si mi dnes pomohol s riadmi po večeri.

A) Ty sa so mnou NIKDY otvorene rozprávaš. Všetko riešiš iba so svojimi kamošmi. Neviem, prečo ich nepožiadaš nech Ti prídu vyžehliť košele?!

B) Cítim sa vzdialená, mám pocit, že nedokážem odhadnúť, čo chceš, chcela by som o Tebe vedieť viac a byť Ti bližšie.

Ak sa Ti to zdá ako príliš veľká výzva, tak na úvod odporúčam zo slovníka aspoň vylúčiť zbytočné hroty vo forme slov NIKDY a VŽDY.

Áno, áno, počujem Ťa a nie je to prvý krát, čo počúvam dotknuté ženy, ktoré mi hovoria "Ale, ale veď ja mám pravdu, opakujem mu to už milión krát, nič iné si nezaslúži!" Na toto mám v podstate len jednu odpoveď: Sama sa musíš rozhodnúť, či chceš mať pravdu alebo vzťah. Niekedy to ego proste musí ísť bokom.

A aby bol príbeh kompletný, ak budeš pravidelne otvorene a zraniteľne hovoriť o svojich pocitoch a tvoj partner nebude mať snahu ťa pochopiť, pomôcť ti a aktívne sa na vzťahu podieľať, tak potom musíš prebrať za vlastný život zodpovednosť a z takéhoto vzťahu odísť. Inak tvoje sťažovanie bude už len takým nič neriešiacim folklórom.